Ako sa mi v roku 2005 zmenil život a začal sa točiť okolo behu

Vyštudoval som právo v Bratislave a popri štúdiu sa mi podarilo viac-menej úspešne hrávať futbal za bratislavský Slovan, môj srdcový klub od detstva. Postupom času som však zisťoval, že futbal nebude to, čo ma bude v budúcnosti živiť a je preto skoro osudové, že mi jedna – už môžem povedať – náhoda doslova zmenila život.   V roku… Prečítať celé

Informácie o tomto príspevku

Vydané 12. októbra 2016
Zverejnil jozefpukalovic
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Biznis, Jozef Pukalovič, Lifestyle, Slovensko, Sport, United Life Online (10/2016), Zdravie

Podporíte distribúciu tohto obsahu?

Vyštudoval som právo v Bratislave a popri štúdiu sa mi podarilo viac-menej úspešne hrávať futbal za bratislavský Slovan, môj srdcový klub od detstva. Postupom času som však zisťoval, že futbal nebude to, čo ma bude v budúcnosti živiť a je preto skoro osudové, že mi jedna – už môžem povedať – náhoda doslova zmenila život.

V roku 2005 sme spolu s otcom, u ktorého som toho času robil advokátskeho koncipienta, zakladali firmu (s.r.o.) jednému rakúskemu občanovi, ktorý prišiel na Slovensko s myšlienkou robenia veľkých eventov. Chcel aj v Bratislave vytvoriť maratónske a iné podujatia, aké sú v Rakúsku, mal skrátka množstvo nápadov, ktoré sa za hranicami už dávno realizovali, ale on v nich už nevidel pre seba priestor a potenciál. Videl ho v neďalekej Bratislave a zhruba pol roka sme okrem úkonov súvisiacich so založením spoločnosti vášnivo diskutovali na tému šport a športové aktivity, nakoľko môj život sa od detstva so športom neodmysliteľne spájal (futbal som začal hrať, keď som mal šesť rokov a skončil som ako tridsaťročný).

A potom to prišlo. Na jeseň 2005 sme dospeli spoločne k záveru, že taký mestský maratón to by mohla byť pre Bratislavu akcia, aká tu ešte nebola. Vzorom nám mala byť paradoxne Viedeň. Bol tu klasický Maratón mieru v Košiciach, v Bratislave v tom čase „prežíval“ tradičný Beh Devín Bratislava, ale veľa veľkých bežeckých akcií tu nebolo a celkovo malo Slovensko od bežeckého boomu, aký zažíva posledné roky, veľmi ďaleko.
A tak sa to celé začalo. Niekedy sa tomu hovorí „blažená nevedomosť“. Keby som vtedy bol vedel, čo nás v súvislosti s prvým ročníkom bratislavského maratónu čaká, nikdy by som sa do toho nepustil :). Ale to sme nikto z nás ani netušili a vo finále sa napokon ukázalo, že ani náš rakúsky partner. Dohodli sme si na začiatku, kto sa o čo postará, viac menej sme si rozdelili kompetencie, začali sme zháňať financie, povolenia, snažili sme sa nadchnúť našich kamarátov a známych, aby nám pomohli, začali sme podujatiu robiť reklamu a lákať bežcov, aby prišli na jar 2006 do Bratislavy.

Jozef Pukalovič

Nakoniec sa nám ich podarilo nalákať 769 – to číslo si presne pamätám a budem si ho pamätať asi navždy.

2. apríla 2006 sa nám po množstve problémov a neskutočných udalostí (napríklad v týždni akcie sa nám vylial na zhruba 2-kilometrový úsek trate v Devíne Dunaj), ktoré nás v príprave podujatia prenasledovali, podarilo zorganizovať prvý ročník bratislavského maratónu. Sama o sebe táto skutočnosť bol neuveriteľný úspech, ktorý som docenil až po niekoľkých rokoch. Malo to však aj dosť veľký háčik. Náš rakúsky partner, ktorý mal mať proklamované know-how o príprave podujatia a všetkého, čo s tým súvisí a čo to po športovej stránke obnáša, vyšiel zrazu niekoľko týždňov pred akciou s pravdou von a zistili sme, že žiadne veľké know-how tam nie je. A zistili sme aj to, že nakoniec by možno z toho aj vycúval. Ale to sa už nedalo, akcia bola v Bratislave, v našom meste, kde nás veľa ľudí pozná, pomohli nám naši známi, priatelia, proste nemohli sme sa pred nich postaviť a povedať len sucho „sorry, nevyšlo to, niekedy inokedy“. Spolu s bratom Petrom a rodičmi sme pozbierali všetok možný sedliacky rozum, nejako sa nám to doslovne podarilo „prežiť“ a spolu s nami to prežili aj všetci účastníci a diváci 🙂

Je pravda, že som zhruba dva mesiace po akcii poriadne nespal a stále sa mi v hlave odohrával film o tom, aké to bolo, čo sa nám podarilo, ale aj čo nám nevyšlo, po nociach som sa v snoch hádal so všetkými kritikmi, ktorí na nás nenechali ani nitku suchú. Toto asi pochopí len ten, kto niečo podobné zažil. A úprimne, moc sa mi ani nechcelo pokračovať, tá akcia ma stále neskutočne veľa psychických síl. Musím čestne priznať, že nakoniec ma moji najbližší prehovorili a presvedčili na to, aby sme v začatom diele pokračovali, že prvý ročník je vždy ten najťažší a my sme si paradoxne na úvod našej agentúrnej činnosti zobrali na plecia event, ktorý je logisticky jeden z najťažších vôbec, čo sme vtedy už vonkoncom ani len netušili.

Dnes je rok 2016 a my máme za sebou 11. ročník podujatia, na štarte sme mali viac ako 11-tisíc bežcov z vyše 50 krajín celého sveta. Bratislavský maratón, dnes známy pod označením ČSOB Bratislava marathon, sa stal už známym podujatím a značkou. Stále sa máme kde zlepšovať, ale je za nami úžasná cesta a množstvo príbehov.

Slovensko sa medzitým neskutočne rozbehalo, bežeckých akcií je každý víkend niekoľko, my sami ako agentúra organizujeme každoročne minimálne 10 väčších bežeckých podujatí, ktorých sa zúčastňujú tisícky bežcov. Beh sa stal súčasťou našej DNA, máme bežecký obchod, bežecký tím, ktorý podporujeme, na bežeckom Facebooku máme desaťtisíc fanúšikov, s behom sme navštívili už skoro polovicu Európy.

A ja, čo som počas futbalovej kariéry z duše nenávidel bežecké tréningy, som šťastný odbehol svoj prvý polmaratón v relatívne slušnom čase 1:50 a verím, že sa ešte zlepším.

Ale vždy, keď sa do niečoho pustíme a ideme niečo robiť, vždy si s pokorou a rešpektom spomeniem na rok 2006, keď sme začínali 🙂

Informácie o tomto príspevku

Vydané 12. októbra 2016
Zverejnil jozefpukalovic
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Biznis, Jozef Pukalovič, Lifestyle, Slovensko, Sport, United Life Online (10/2016), Zdravie

Pomôžte nám zdieľať tento obsah