Čo dokáže pretrvať

„Sme ako mravce v mravenisku, ktoré pracujú v záujme chodu celku, v ktorom žijú. Každý z nás sa podieľa na malej časti toho, čo tvorí celok nazývaný spoločnosť.“ Ako vyzerá náš dnešný život? Ako plynie? Náš denný program sa na 85 percent každý deň opakuje. Ráno vstávame, raňajkujeme, oblečieme sa, sadneme do dopravného prostriedku a prepravujeme… Prečítať celé

Informácie o tomto príspevku

Vydané 12. marca 2018
Zverejnil vladimirorth
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, Na zamyslenie, Vladimír Orth

Podporíte distribúciu tohto obsahu?

„Sme ako mravce v mravenisku, ktoré pracujú v záujme chodu celku, v ktorom žijú. Každý z nás sa podieľa na malej časti toho, čo tvorí celok nazývaný spoločnosť.“

Ako vyzerá náš dnešný život? Ako plynie? Náš denný program sa na 85 percent každý deň opakuje. Ráno vstávame, raňajkujeme, oblečieme sa, sadneme do dopravného prostriedku a prepravujeme sa do práce, kde pracuje niekto osem, niekto viac hodín. Po práci ideme s priateľmi alebo rodinou na večeru alebo domov, stretneme sa s blízkymi a ideme spať, aby sme na druhý deň opäť mohli pokračovať. A celé sa to opakuje dookola celý náš život.

Tieto opakujúce sa dni striedajú s veľkou prestávkou dni, kedy ideme na dovolenku, oddychujeme, či už aktívne alebo pasívne. Za niekoľko dní sa znova vraciame späť do našich domov a do práce, kde opakujeme činnosť až do veku, kedy nie sme schopní byť efektívni.

Sme ako mravce v mravenisku, ktoré pracujú v záujme chodu celku, v ktorom žijú. Každý z nás sa podieľa na malej časti toho, čo tvorí celok nazývaný spoločnosť.

Väčšinu našich dní vypĺňajú aktivity, ktoré pomáhajú udržiavať celok, v ktorom žijeme – spoločnosť.

Pri tvorení ponúkame služby alebo vyrábame produkty pre ostatných, ktoré používame sporadicky alebo neustále. Po čase ich nahrádzame novými a na staré zabúdame. Tento vývoj platí od našej nepamäti. Obydlia v jaskyniach nahradili slamené príbytky, tie nahradili drevené domy a tie dnes nahradili montované domy z betónu a iných stavebných materiálov. Každý prechod, ktorý nastal, mal za následok zlepšenie kvality bývania a úrovne kvality života.

Príkladov by mohlo byť viac, ale asi sa všetci zhodneme, že cieľom vývoja je zlepšovať komfort vo všetkých aspektoch nášho života.

Keď sme mladí, učíme sa od našich rodičov a od starších ako zvládať veci okolo nás. Chodíme do školy, aby sme veci, ktoré nás v živote stretnú, vedeli zvládať a keď príde čas, mohli začať pracovať.

Pri ceste za poznaním chceme byť úspešní, chceme byť najlepší, súťaživosť nás ženie vpred, ženie nás vymýšľať a tvoriť.

Cieľavedomé tvorenie je základným znakom toho, ako veľmi sa líšime od ostatných živých organizmov okolo nás. Sme posadnutí tvorením a pretváraním. Plánujeme, budujeme, organizujeme, zlepšujeme.

Jedinečnosť a honba za tvorením však prináša ešte jeden dôležitý efekt: zanechávame ďalším generáciám svoj odkaz. Odkaz, ktorý napovedá o tom, že kto to vymyslel, vybudoval, začal a bol v tom prvý.

Uznanie je najvýznamnejšou odmenou za to, čo robíme. Sme hladní po uznaní. Nič viac človeka nepoteší ako práve obdiv a uznanie iných.

Ako to vyzerá na štadióne, keď niekto zabehne a vyhrá maratón? Keď ako prvý zdola vesmír a následne cestuje po svete, aby sa mohol ukázať ostatným s odkazom „ja som to dokázal“. Uznanie získavame aj tak, že sme niečo vymysleli či vyrobili.

Pre každého, kto také uznanie získa, je poctou, ak jeho podobizeň zdobí námestie, pomenujú po ňom ulice alebo dokonca školy a univerzity. Ale skúsme sa na to pozrieť zo širšej perspektívy. Ako dlho takéto uznanie trvá? Ulice z času na čas zmenia názvy. Pomníky nahradia inými. Už v dávnej minulosti sa snažili egyptskí vládcovia faraóni zanechať po sebe monumentálne stavby, ktoré pretrvali tisícročia. Avšak ak sa na tieto skvosty pozrieme z pohľadu viac ako niekoľkých tisícročí, je to ešte stále niečo, čo zanikne v histórii času.

Pomníky, mohyly, pyramídy a mnohé ďalšie megastavby vznikli preto, aby pretrvali tisícročia a aby pripomínali konkrétneho človeka. Je to však skutočne „to“, čo naozaj pretrvá?

Naša snaha niečo zanechať sa stráca. Naše každodenné úspechy, ktoré môžeme rátať rôznymi spôsobmi, neskôr určite zaniknú. To, čo však vieme zanechať, nie je len úspech, ale často aj negatívne odkazy, ktoré si pripomíname.

Vojny, genocídy, utrpenie ľudí po celom svete spôsobené spoločnosťami, vládami či jednotlivcami.

Skúsme sa zamyslieť, čo je to, čo pretrvá najdlhšie, čo je to prečo by si nás mali pamätať ďalšie generácie a stali by sme sa pre ne príkladom.

Jedna z najťažších otázok nášho bytia. Prečo sme tu?

Nie je pochýb, že človek je tvor spoločenský. Základom našej existencie je komunita, zdieľanie. zdieľanie toho, čo tvoríme, ako niekomu pomáhame, ako si nás ľudia pamätajú. Je naozaj ťažké zanechať v ľuďoch dojem, ktorý pretrvá veky. Ale prečo by pozitívna myšlienka mala storočiami devalvovať?

Myšlienka je práve to, čo má šancu zotrvať na dlhé stáročia. Niečo, čo niekto nezničí a nemá šancu byť vymazané alebo zbúrané. Jej sila a jej odkaz ostanú v ďalších generáciách. Prečo opakovať stále a znova tie isté chyby, ktoré sa celé generácie okolo nás stále točia.

Zdroje:
Aristoteles
-„Kto je človek a čo je jeho poslaním“
-„Etika šťastia“

Informácie o tomto príspevku

Vydané 12. marca 2018
Zverejnil vladimirorth
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, Na zamyslenie, Vladimír Orth

Pomôžte nám zdieľať tento obsah