Vývoj medicíny a vedy v osvieteneckej Európe

Medicína v osvietenstve

Osvietenstvo V 17. storočí sa prírodné vedy posunuli dopredu na širokom fronte. Existovali pokusy popasovať sa s povahou vedy, ako je vyjadrené v dielach mysliteľov ako Francis Bacon, René Descartes a Sir Isaac Newton. Najväčším úspechom medicíny v 17. storočí bolo Harveyho vysvetlenie obehu krvi.   Harvey a experimentálna metóda William Harvey sa narodil v… Prečítať celé

Informácie o tomto príspevku

Vydané 25. decembra 2021
Zverejnil nataliajancuskova
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, História, Lifestyle, Ľudia, Na zamyslenie, Osobnosti, Svet, Technologicke novinky, Veda, Veda a technika, Zaujímavosti, Zdravie

Podporíte distribúciu tohto obsahu?

Osvietenstvo

V 17. storočí sa prírodné vedy posunuli dopredu na širokom fronte. Existovali pokusy popasovať sa s povahou vedy, ako je vyjadrené v dielach mysliteľov ako Francis Bacon, René Descartes a Sir Isaac Newton. Najväčším úspechom medicíny v 17. storočí bolo Harveyho vysvetlenie obehu krvi.

Harvey a experimentálna metóda

William Harvey sa narodil v anglickom Folkestone, študoval v Cambridge a potom strávil niekoľko rokov v Padove, kde sa dostal pod vplyv Fabriciusa. V Londýne založil úspešnú lekársku prax a presným pozorovaním a dôsledným uvažovaním rozvinul svoju teóriu obehu. V roku 1628 vydal svoju klasickú knihu Exercitatio Anatomica de Motu Cordis et Sanguinis in Animalibus (O pohybe srdca a krvi), často nazývanú De Motu Cordis.

Ilustrácia z Exercitatio Anatomica de Motu Cordis et Sanguinis in Animalibus. Zdroj: thelancet.com

Že kniha vzbudila kontroverziu, nie je prekvapujúce. Stále bolo veľa takých, ktorí sa držali Galenovho učenia, že krv sa v krvných cievach pohybuje podľa „prílivu a odlivu“. Harveyho práca bola výsledkom mnohých starostlivých experimentov, ale len málo jeho kritikov si dalo tú námahu experimenty zopakovať, jednoducho argumentovali v prospech staršieho názoru. Jeho druhá veľká kniha, Exercitationes de Generatione Animalium („Experimenty týkajúce sa pokolenia zvierat“), vydaná v roku 1651, položila základ modernej embryológie.

Harveyho objav cirkulácie krvi bol medzníkom medicínskeho pokroku; nová experimentálna metóda, ktorou sa zabezpečili výsledky, bola rovnako pozoruhodná ako práca samotná. Podľa metódy, ktorú opísal filozof Francis Bacon, čerpal pravdu zo skúsenosti a nie z autority.

V Harveyho argumente bola jedna medzera: musel predpokladať existenciu kapilárnych ciev, ktoré privádzali krv z tepien do žíl. Tento článok v reťazci dôkazov poskytol Marcello Malpighi z Bologne. Primitívnym mikroskopom Malpighi videl sieť drobných krvných ciev v pľúcach žaby. Harvey tiež nedokázal povedať, prečo krv kolovala. Potom, čo Robert Boyle ukázal, že vzduch je nevyhnutný pre život zvierat, bol to Richard Lower, ktorý sledoval interakciu medzi vzduchom a krvou. Nakoniec sa ukázal význam kyslíka, ktorý si niektorí na čas zamieňali ako flogistón, hoci až koncom 18. storočia veľký chemik Antoine-Laurent Lavoisier objavil základnú povahu kyslíka a objasnil jeho vzťah k dýchaniu. .

Hoci zložený mikroskop bol vynájdený o niečo skôr, pravdepodobne v Holandsku, jeho vývoj, podobne ako ďalekohľad, bol dielom Galilea. Bol prvým, kto trval na hodnote merania vo vede a v medicíne, čím nahradil teóriu a dohady presnosťou. Antonie van Leeuwenhoek zasvätil svoj dlhý život mikroskopickým štúdiám a bol pravdepodobne prvým, kto videl a opísal baktérie, pričom svoje výsledky oznámil Kráľovskej spoločnosti v Londýne. V Anglicku Robert Hooke, ktorý bol Boyleovým asistentom a kurátorom Kráľovskej spoločnosti, publikoval v roku 1665 svoje dielo Micrographia, ktoré pojednávalo a ilustrovalo o mikroskopickej štruktúre rôznych materiálov.

Robert Hooke. Zdroj: commons.wikimedia.org

Márne hľadanie jednoduchého systému

V 17. storočí sa uskutočnilo niekoľko pokusov objaviť jednoduchý systém, ktorý by viedol prax medicíny. Richard Wiseman, chirurg Karola II., potvrdil svoju vieru v „kráľovský dotyk“ ako liek na kráľovské zlo alebo tuberkulózu, pričom dokonca aj učený anglický lekár Thomas Browne tvrdil, že čarodejnice skutočne existujú. Existovala však všeobecná túžba zbaviť sa minulosti a prijať nové myšlienky.

Názor francúzskeho filozofa René Descartesa, že ľudské telo je stroj a že funguje mechanicky, mal svoje odozvy v medicínskom myslení. Jedna skupina, ktorá prijala toto vysvetlenie, sa nazývala iatrofyzici. Iná škola, ktorá radšej videla život ako sériu chemických procesov, sa nazývala iatrochemikmi. Santorio, pracujúci v Padove, bol prvým predstaviteľom iatrofyzického pohľadu a priekopníkom v oblasti výskumu metabolizmu. Osobitne sa zaoberal meraním toho, čo nazýval „necitlivé potenie“, opísané vo svojej knihe De Statica Medicina. Ďalším Talianom, ktorý túto myšlienku rozvinul ešte ďalej, bol Giovanni Alfonso Borelli, profesor matematiky v Pise, ktorý venoval svoju pozornosť mechanike a statike tela a fyzikálnym zákonom, ktoré riadia jeho pohyby.

Iatrochemickú školu založil v Bruseli Jan Baptist van Helmont, ktorého spisy sú zafarbené mystikou alchymistu. Logickejší a zrozumiteľnejší pohľad na iatrochémiu predložil Franciscus Sylvius v Leidene, a v Anglicku bol popredným predstaviteľom tej istej školy Thomas Willis, ktorý je známy svojim popisom mozgu v jeho Cerebri Anatome Nervorumque Descriptio et Usus.

Čoskoro sa ukázalo, že týmito kanálmi sa nedá nájsť ľahká cesta k medicínskym znalostiam a praxi, a že najlepšou metódou bol odveký systém priameho klinického pozorovania, ktorý inicioval Hippokrates. Potrebu návratu k týmto názorom dôrazne nabádal Thomas Sydenham, nazývaný „Anglický Hippokrates“.

Informácie o tomto príspevku

Vydané 25. decembra 2021
Zverejnil nataliajancuskova
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, História, Lifestyle, Ľudia, Na zamyslenie, Osobnosti, Svet, Technologicke novinky, Veda, Veda a technika, Zaujímavosti, Zdravie

Pomôžte nám zdieľať tento obsah