Diabolské praktiky alebo choroba duše?

Ako bola vnímaná depresia v priebehu histórie ľudstva? Počas ľudskej histórie a dlho pred našou súčasnou definíciou depresie alebo jej liečby, sa pojem depresie opakovane formoval a pretváral. Najstaršie písomné správy o tom, čo je dnes známe ako depresia, sa objavili v druhom tisícročí pred Kristom, v Mezopotámii. V týchto spisoch sa o depresii hovorilo… Prečítať celé

Informácie o tomto príspevku

Vydané 11. septembra 2023
Zverejnil nataliajancuskova
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, História, Kultúra, Ľudia, Na zamyslenie, Osobnosti, Psychické zdravie, Psychológia, Zaujímavosti, Zdravie

Podporíte distribúciu tohto obsahu?

Ako bola vnímaná depresia v priebehu histórie ľudstva?

Počas ľudskej histórie a dlho pred našou súčasnou definíciou depresie alebo jej liečby, sa pojem depresie opakovane formoval a pretváral.

Najstaršie písomné správy o tom, čo je dnes známe ako depresia, sa objavili v druhom tisícročí pred Kristom, v Mezopotámii.

V týchto spisoch sa o depresii hovorilo skôr ako o duchovnom než fyzickom stave.

Rovnako ako iné duševné choroby sa verilo, že je spôsobená démonickou posadnutosťou.

Ako takou sa ňou zaoberali skôr kňazi ako lekári.

Myšlienka depresie spôsobenej démonmi a zlými duchmi existovala v mnohých kultúrach, vrátane starých Grékov, Rimanov, Babylončanov, Číňanov a Egypťanov.

Kvôli tejto viere sa to často liečilo metódami ako fyzické obmedzovanie na slobode, bitie a hladovanie v snahe vyhnať démonov.

Zatiaľ čo mnohí verili, že hlavnou príčinou depresie sú démoni, existovalo množstvo starovekých gréckych a rímskych lekárov, ktorí verili, že depresia je biologická a psychologická choroba.

Grécki a rímski lekári používali na liečbu svojich pacientov terapeutické metódy, ako je gymnastika, masáže, diéta, hudba, kúpele a lieky obsahujúce makový extrakt a oslie mlieko.

Hippokrates. Zdroj: geo.de

Staroveká grécka a rímska filozofia

Hippokrates, považovaný za „otca medicíny“, bol staroveký grécky lekár, ktorý veril, že všetky telesné stavy sú spôsobené množstvom a pomerom štyroch vnútorných štiav: krv, čierna žlč, žltá žlč a hlien.

Veril, že rovnováha medzi týmito šťavami prináša dobré zdravie, zatiaľ čo extrémny nedostatok alebo nadbytok jedného spôsobuje fyzické choroby.

Konkrétne si myslel, že melanchóliu spôsobilo príliš veľa čiernej žlče v slezine.

Hippokratova liečba zahŕňala prekrvenie, kúpele, cvičenie a diétu.

Grécky lekár a filozof Galén rozšíril Hippokratovu teóriu, keď uviedol, že typy osobnosti boli tiež odvodené z nadbytku jedného zo štyroch prvkov.

Podľa tejto teórie melancholický typ osobnosti vznikol nadbytkom čiernej žlče.

Melancholici boli preto vnímaní ako introvertní, hlboko mysliaci, ktorí sa zvyčajne vzťahovali skôr k smutnejšej časti emocionálneho spektra.

Z tohto vnímania melanchólie sa nakoniec vyvinul náš súčasný koncept depresie.

Rímsky filozof Cicero naopak veril, že melanchólia má psychologické príčiny, ako je hnev, strach a smútok.

Cornelius Celsus zase odporúčal veľmi krutú liečbu hladovania, okov a bitia v prípadoch duševných chorôb.

Ilustračný obrázok zachytávajúci stredoveké ponímanie pacientovho opantania diablom. Zdroj: brewminate.com

Stredovek

Počas stredoveku dominovalo európskemu mysleniu o duševných chorobách náboženstvo, najmä kresťanstvo, pričom ľudia depresiu opäť pripisovali diablovi, démonom či čarodejniciam.

Exorcizmus, utopenie a upálenie boli v tej dobe populárnou liečbou.

Mnoho ľudí bolo zavretých v takzvaných „lazoch pre šialencov“.

Počas renesancie, ktorá sa začala v Taliansku v 14. storočí a v priebehu 16. a 17. storočia sa rozšírila po celej Európe, boli hony na čarodejnice a popravy duševne chorých pomerne bežné.

Niektorí lekári však začali prehodnocovať myšlienku, že duševné choroby majú skôr prirodzenú než nadprirodzenú príčinu.

V roku 1621 Robert Burton publikoval dielo „Anatómia melanchólie“, v ktorej načrtol sociálne a psychologické príčiny depresie (ako je chudoba, strach a osamelosť).

V tejto knihe urobil odporúčania ako diéta, cvičenie, cestovanie, preháňadlá (na odstránenie toxínov z tela), prekrvenie, bylinky a hudobná terapia pri liečbe depresie.

Slabosť temperamentu či agresia?

Počas 18. a 19. storočia, nazývaného aj vek osvietenstva, sa depresia začala považovať za slabosť temperamentu, ktorá bola dedičná a nedala sa zmeniť.

Výsledkom týchto presvedčení bolo, že ľudia s týmto stavom by sa mali vyhýbať ostatným alebo by ich mali zatvárať.

Počas druhej časti veku osvietenstva lekári začali navrhovať myšlienku, že koreňom tohto stavu je agresia.

Liečby ako cvičenie, diéta, hudba a drogy boli teraz obhajované a lekári navrhli, že je dôležité rozprávať sa o svojich problémoch so svojimi priateľmi alebo lekárom.

Iní lekári tej doby hovorili o depresii ako o dôsledku vnútorných konfliktov medzi tým, čo chcete, a tým, čo viete, že je správne.

Liečba počas tohto obdobia zahŕňala ponorenie do vody (čo najdlhší pobyt pod vodou bez utopenia) a použitie rotujúcej stoličky, na vrátenie obsahu mozgu späť do správnej polohy.

Doplnkové ošetrenia zahŕňali:

• Zmeny stravy
• Klystíry
• Jazda na koni
• Zvracanie

Ako sa história vyvíjala ďalej, sa dočítate v pokračovaní článku už čoskoro.

Informácie o tomto príspevku

Vydané 11. septembra 2023
Zverejnil nataliajancuskova
Zdroj témy:
Titulná fotografia:

Obsahuje tieto témy: Extra, História, Kultúra, Ľudia, Na zamyslenie, Osobnosti, Psychické zdravie, Psychológia, Zaujímavosti, Zdravie

Pomôžte nám zdieľať tento obsah